Letecký klub Partizánske

Vzduch je naše more

Letecké príbehy

Liberator z Dolného Lieskova

7. júl 1944 bol dňom, kedy sa začala séria bombardovacích náletov 15. leteckej armády USA na rafinérie v Hornom Sliezsku. V tento deň spolu 451 ťažkých bombardérov B-17 a B-24 zhodilo 1 131 ton bômb na rafinérie Blechhammer-sever, Blechhammer-juh a Odertal.

Jedným z útočiacich bombardérov bol Liberator B-24H sériového čísla 42-52489, patriaci 778. bombardovacej peruti 464. bombardovacej skupiny. Na jeho palube sa nachádzali prvý pilot 2ndLt Earcel H. Green, druhý pilot 2ndLt Roy L. Gulledge, navigátor 2ndLt George O. Winberg, bombometčík 2ndLt Neal T. Cobb, predný strelec S/Sgt Jese C. Houston, rádiooperátor a horný strelec T/Sgt Jack E. Elliot, spodný strelec S/Sgt Andrew C. Parker, palubný mechanik a ľavý bočný strelec T/Sgt Claude H. Davis Jr., pravý bočný strelec S/Sgt Gerald E. Howland a zadný strelec S/Sgt John J. Schianca.

Rafinérie označované spojencami ako Blechhammer boli závody na výrobu syntetických palív a olejov na území súčasného Poľska. Nachádzali sa približne 60 km severne od Ostravy. Rafinéria IG Farbenindustrie AG Heydebreck (Blechhammer-Juh) bola sprevádzkovaná v lete 1943 a vyrábala približne 2 500 ton olejov mesačne. V súčasnej dobe je ju možné na mape nájsť ako „Kędzierzyn“ v Poľsku. Druhá rafinéria Oberschlesische Hydrierwerke (Blechhammer-Sever) bola vzdialená len 6 km od Blechhammer-Juh. Spustená do prevádzky bola 29. mája 1944, a jej plánovaná ročná produkcia bola 916 000 ton palív. Dnes ju môžeme nájsť na mapách pod názvom „Blachownia Śląska“.

Existencia spomenutých rafinérií a ich kapacity boli spojencom dobre známe, a preto akonáhle dosiahla 15. letecká armáda v Taliansku dostatočnú bojaschopnosť a po polročnej existencii aj dostatočnú skúsenosť, bola plánovačmi pripravená do tej doby najdlhšia bombardovacia misia, práve na hornosliezske rafinérie.

Bombardér B-24 poručíka Greena štartujúci z letiska Stornara v Taliansku sa spolu s ostatnými Liberatormi 464. skupiny vydáva na trasu ponad Stredozemné more, Juhosláviu, Maďarsko a juhozápadnú časť Slovenska až nad ciele v Nemecku. Let prebieha bez problémov až nad Maďarsko. Približne 145 km východne od Viedne pozoruje T/Sgt Davis dva Fockewulfy Fw 190, ktoré prerážajú pokrývku mrakov pod bombardovacím zväzom a snažia sa o útok. Naletia zospodu na stred formácie, avšak proti stovkám strelcov nemajú šancu. Jeden sa rozpadá už vo vzduchu, druhý padá s chvostom hustého čierneho dymu naspäť do mrakov.

Po priblížení k cieľu sa celá formácia dostáva do intenzívnej paľby flaku. Všetci z posádky majú natiahnuté protiflakové vesty a na hlavách oceľové prilby. Na predletovom brífingu dostali informáciu o tom, že ciele bude brániť maximálne 22 hlavní. Už teraz je však jasné, že informácia bola nesprávna a zrejme sa malo jednať o 22 batérií. Podľa rozprávania T/Sgt Davisa prelietavali bombardéry rafinériu 2x, pretože pri prvom nálete ciele preleteli. Celá formácia sa musela otočiť o 180 stupňov a nalietavať nanovo.

Kým pri prvom prelete vyviazol Liberator poručíka Greena len zo zanedbateľnými škodami, pri druhom to už bolo horšie. Najskôr tri a potom dve bezprostredné explózie granátov zasiahli lietadlo. Pravá strana trupu bola poprerážaná množstvom črepín. Motor č. 3 bol zničený – prišiel o jeden list vrtule, celý kryt a spodok motora, zatiaľ čo zo zvyšku postupne odpadávali kúsky duralu a konštrukcie. Pravá výškovka a smerovka boli plné dier. Našťastie krídlo ostalo nezasiahnuté. Zo zadnej streleckej veže sa súkal S/Sgt Schianca, ukazoval na svoju nohu, kde sa na jeho ľavom stehne zväčšovala krvavá škvrna. S pomocou T/Sgt Davisa a 2ndLt Cobba sa dostal von, položili ho na podlahu trupu, kde ho provizórne ošetrili a podali niekoľko morfiových injekcií.

Po ošetrení Schiancu preliezol Davis do prednej časti bombardéra ku kokpitu, pričom počas presunu kontroloval stav lietadla. Počas lezenia si uvedomil, že nemá kyslíkovú masku a aj napriek tomu dýcha bez problémov. Po príchode do kokpitu ako prvé spozoroval údaj výškomeru – 15 000 stôp. Kyslík už nebol potrebný a aj piloti už odložili masky. Green s Gulledgom sa síce tvárili ustarostene, ale verili, že dokážu doletieť späť aj na tri motory. Liberator sa však nedokázal udržať vo formácii s ostatnými. Ocitol sa zhruba 300 metrov pod a za formáciou. Green informoval Davisa, že v tejto pozícii by mohli doletieť do Talianska.

Davis následne skontroloval aj predok bombardéra a vrátil sa dozadu. Po ceste uvoľnil sedadlo horného strelca T/Sgt Elliota a položartom mu oznámil, aby sa pripravil na opustenie lietadla. Poručík Green počujúc hovor len mávol rukou. Všetci verili, že sa vrátia.

Toho dňa však okrem flaku bola, ako na každý nálet, pripravená aj Luftwaffe. V ten deň proti nalietavajúcim Američanom vyštartovalo okolo 100 nemeckých stíhačov na Bf 109, Fw 190, Bf 110 a Me 410 zo základní v Maďarsku, Rakúsku a zo Slovenska (18 dvojmotorových ťažkých stíhacích lietadiel Me 410 štartovalo o 8:37 z letiska Malacky-Nový Dvor). Okrem stíhačov Luftwaffe vzlietlo na obranu maďarského územia aj 34 Messerschmittov Bf 109 G-6 101. Vadászostály (stíhacej skupiny) „Puma“. A s najväčšou pravdepodobnosťou práve Bf 109 patriace Jagdgruppe Ost (JGr.Ost), štartujúce z Wiedengutu, stáli za koncom Liberatora 42-52489.

T/Sgt Davis ešte raz prezrie prístroje v pilotnej kabíne a chystá sa k návratu na svoju pozíciu. V tej chvíli lietadlo zasahuje krupobitie striel. Davis v prvej chvíli predpokladá, že ide o flak, pravdepodobne ich však zasiahli stíhači. Ručičky otáčkomerov oboch ľavých motorov idú dole, v dvojke klesá tlak oleja a ten sa prúdom leje z rozbitého motora. „Zasiahli nás, pripravte sa na opustenie paluby“ počuť v interkome Greena. Liberator neustále klesá. Prednou podvozkovou šachtou vyskakujú T/Sgt Howland, 2ndLt Winberg a 2ndLt Cobb. Davis vykopáva nohou ľavé dvere bombovnice a prechádza dozadu. S/Sgt Houston už stojí s padákom pri ľavom bočnom strelisku. Až teraz sa v lietadle rozozvučal signál pre opustenie lietadla. S/Sgt Schianca už v lietadle nie je, s výskokom mu pomohol Cobb a ostatní členovia posádky. Davis vyskakuje otvoreným priezorom pre kameru, prúd vzduchu ho doslova vysáva von. Prevracia sa a na chvíľu vidí spodok dostrieľaného Liberátora. Okamžite uvoľňuje padák a po chvíli sa už hojdá pod vrchlíkom. Na zem je to už len kúsok. Prvé dva padáky sa otvorili v bezpečnej výške, ostatní štyria však vyskakovali len 300 metrov nad zemou. Nie je jasné, či sa piloti pokúšali pristáť a čo sa stalo so spodným strelcom. T/Sgt Elliota videli naposledy, ako sa pripravuje na výskok, padákom však nepristál.

Bombardér B-24 Liberator 42-52489 havaroval o 10:30 asi 1 km od obce Dolný Lieskov, približne 10 km od Púchova. Dopadol na začiatok poľa, čo by nasvedčovalo pokusu o pristátie. Podľa svedkov zachytil o breh potoka a prevrátil sa. Trosky boli rozmetané po celom okolí – trup sa rozlomil, krídla a chvostové plochy sa odtrhli, všade bolo množstvo dymiacich trosiek, vybuchovala guľometná munícia. Všetky štyri odtrhnuté motory zotrvačnosťou doleteli najďalej – až na kraj lesa, kde si letecká katastrofa našla ďalšiu obeť. Nešťastnou zhodou okolností sa v čase dopadu na kraji poľa nachádzal 53-ročný Ján Báčik z Dolného Lieskova. Ten sa síce pokúsil ukryť za jaseň, rastúci na kraji lesa, jeden z motorov však kmeň prelomil, zasiahol za ním schovaného Báčika a zastavil sa až po ďalších 60 metroch. Ján Báčik nemal šancu na prežitie a na mieste skonal. V troskách lietadla našli svoju smrť aj obaja piloti, 2ndLt Green, 2ndLt Gulledge, horný strelec T/Sgt Elliot a spodný strelec S/Sgt Parker. Ich telá, zhorené na uhoľ, boli vyzdvihnuté a nasledujúci deň 8.7.1944 pochované na miestnom rímsko-katolíckom cintoríne. Po vojne boli pozostatky letcov exhumované a prevezené do Spojených štátov.

Všetci šiesti zachránení členovia posádky boli odvedení na žandársku stanicu v Beluši a odtiaľ prevezení do Trenčína. Nasledujúci deň ich previezli do Bratislavy, okrem S/Sgt Schiancu, ktorý zostal v nemocnici v Trenčíne a neskôr sa k nim pripojil. Zajatci boli umiestnení do tábora pre zajatých amerických letcov vo Vojenskom vysokoškolskom internáte v Bratislave. Po náraste počtu zajatých bol tábor premiestnený do novovybudovaného tábora v Grinave neďaleko Pezinka. Zajatci si pochvaľovali stravu, ubytovanie ako aj správanie stráží. V tábore, ktorý sa nachádzal v Grunfeldovom mlyne sa mohli pohybovať voľne, dokonca sa v sprievode stráží mohli ísť občas kúpať do neďalekého jazera Dolná tehelňa.

Zdanlivo idylické čakanie na koniec vojny sa zmenilo 29. augusta 1944, kedy vypuklo na Slovensku povstanie. V tábore bolo v tom čase 31 amerických letcov, ktorí sa od veliteľa stráží dozvedeli o atentáte na Hitlera, čo bolo jednoznačné nedorozumenie. Zajatci boli informovaní, že čoskoro prídu autá a odvezú ich do Banskej Bystrice. Nakoniec však autá nedorazili a miesto toho sa vynorila informácia o blížiacich sa jednotkách SS. Vzhľadom na absenciu strážnych, ktorý sa medzitým vzdialili, sa Američania rozhodli rozdeliť na skupinky a dostať sa do Banskej Bystrice vlastným spôsobom.

Medzi Americkými letcami v tábore Grinava boli aj dve výnimky. Novozélanďan Gordon Follas a Škót David McSorley neboli letcami, a zajatí boli v roku 1941 v severnej Afrike. Počas pobytu v zajateckom tábore v Nemecku sa im podarilo utiecť a dostali sa až na Slovensko, kde boli znova zajatí a dostali sa do tábora v Grinave. Práve s touto dvojicou sa spojili S/Sgt Houston a T/Sgt Davis. Vybrali sa na sever a snažili sa dostať do Trenčína. Po piatich dňoch sa im podarilo dosiahnuť oblasť Dobrej Vody, kde sa po prvýkrát skontaktovali s obyvateľstvom. Narazili na horára, ktorý ich doviedol k chalupe, kde dostali najesť a prenocovali. Na druhý deň pokračovali zo sprievodcom na sever a po príchode do ďalšej dediny sa stretli s anglicky hovoriacou ženou. Tá im povedala, že sú kúsok pod Trenčínom, ale je nutné prekročiť Váh a dostať sa do pohoria Považský Inovec, kde je možnosť spojiť sa s partizánmi. Podarilo sa im prekročiť údolie Váhu, aj keď na druhej strane sa nedopatrením takmer dostali na letisko a zistili to až v momente, kedy narazili na zaparkovaný Messerschmitt Bf 109, od ktorého práve odchádzal kubelwagen s dvoma mužmi (pravdepodobne šlo o letisko v Trenčianskych Biskupiciach). Nakoniec sa úspešne dostali do hôr, kde sa stretli s partizánmi skupiny Jána Reptu. Tu sa dozvedeli skutočnú pravdu o vypuknutí povstania, ako aj to, že u partizánov počkajú na ďalšie skupiny Amerických letcov a následne sa vydajú do Martina.

2ndLt Cobb a 2ndLt Winberg sa spojili s pilotom 2ndLt Frankom Solteszom, ktorého stíhačka North American P-51B bola zostrelená v ten istý deň, ako Liberator poručíka Greena. Solteszovi rodičia pochádzali z východného Slovenska a ovládal slovenčinu, čo bolo velkou pomocou pri ich putovaní. Spoločne sa vydali do hôr a snažili sa dostať do Banskej Bystrice. Po prekročení Váhu sa v obci Lúka stretli s Ľudovítom Kľúčovským, ktorý ich nechal prenocovať vo svojej stodole a na druhý deň ich autobusom previezol za obec Svinná, kde ich vyložil, pretože vedel, že v Bánovciach nad Bebravou sú už Nemci. V horách nad Bánovcami sa stretli s partizánmi a nakoniec v tábore aj zo skupinou Houstona a Davisa.

S/Sgt Howland putoval v skupine s ďalšou štvoricou amerických letcov a 2. septembra dorazili do obce Častá, časť Píly. Tam sa stretli s miestnym hostinským Františkom Sečkárom, ktorý ich spolu s ďalšími obyvateľmi prichýlil. Prvú noc strávili na povale Sečkárovho domu. Keďže domáci vedeli, že všetky cesty na sever sú už kontrolované Nemcami, rozhodli sa, že vybudujú bunker v neďalekom lese, kde piatich letcov schovajú. Podarilo sa im vykopať bunker a zabezpečiť stravovanie, bohužiaľ celá skupina bola nakoniec zajatá a Howland sa stal jediným členom posádky, ktorý ostal v zajatí.

S/Sgt Schianca bol prvým z posádky, ktorému sa podarilo dosiahnuť Banskú Bystricu a stihol prvý odsun amerických letcov, keď 17. septembra 1944 pristála na letisku Tri Duby dvojica Boeingov B-17 z 483. bombardovacej skupiny. Dvojica bola sprevádzaná štvorma desiatkami Mustangov a letela ako súčasť náletu na budapeštianske stanice a rafinérie. Nad severným Maďarskom sa skupina oddelila od hlavného zväzu a o 9:50 bombardéry pristáli na povstaleckom letisku. Lietadlá leteli s posádkou len piatich mužov, prvý a druhý pilot, navigátor, rádiooperátor a zadný strelec. Ostatný priestor bol vyhradený 12 tonám munície, zásob, a lekárskeho vybavenia pre povstaleckú armádu. Opačným smerom putovalo 12 amerických letcov zostrelených nad územím Slovenska.

2ndLt Cobb, 2ndLt Winberg, S/Sgt Houston a T/Sgt Davis sa po stretnutí presunuli do Martina, odkiaľ sa nakoniec vlakom dostali do Banskej Bystrice. Tam sa stretli s ďalšími letcami z Grinavy a spoločne čakali na odsun, ktorý mal byť uskutočnený čoskoro po prvom prílete dvojice B-17. Dočkali sa 7. októbra 1944, kedy na letisku Tri Duby pristálo 6 lietajúcich pevností B-17 od 483. bombardovacej skupiny. Z lietadiel bolo vyložených 24 ton materiálu a na paluby nastúpilo 29 amerických letcov, dvaja novozélanďania, piati Francúzi a delegácia Národnej rady Slovenskej republiky (Mirko Vesel, Ján Ursíny a Laco Novomeský). Lietadlá v poriadku vzlietli a pristáli na letisku v Bari v Taliansku.

Letci z Greenovej posádky sa následne vrátili ku svojej peruti a krátko na to prišiel rozkaz k návratu do Štátov. Presunuli sa do prístavu Neapol, kde definitívne opustili starý kontinent a loďou sa vrátili naspäť do nového sveta.

V lete roku 1998 sa na poli neďaleko Dolného Lieskova stretli Neal T. Cobb a John S. Schianca s príbuznými pána Bačíka, so starostom obce, miestnym farárom a s občanmi obce, ktorí mali haváriu B-24 stále v pamäti. Okrem nich sa stretnutia zúčastnili aj ďalší veteráni, zostrelení v čase vojny nad Slovenskom. V rámci programu sa stretli s vtedajším veliteľom slovenského letectva generálom Gombíkom a absolvovali niekoľko stretnutí a besied. O šesť rokov neskôr zavítal na pamätné miesta Neal T. Cobb opäť, tentoraz sprevádzaný Georgom O. Winbergom.

Kopirovane zo stránky http://www.letka13.sk/clanky/liberator-z-dolneho-lieskova/

Vložiť príspevok do Knihy návštev

Správa

Kontrolný kód

i

* (Povinné)

Žiadne správy neboli zatiaľ vložené..

Prihlásenie